Fenoménom dnešnej doby, ktorý však prináša viac negatív ako pozitív, je tlak byť dokonalý. Na jednej strane je to čas, ktorý, zdá sa nám, akoby plynul rýchlejšie a my toho stíhame menej. Ten je na nás vyvíjaný z nášho okolia, ktoré nás obklopuje každý deň. Na ulici, v mobile, v partii kamarátov, na počítačových obrazovkách, v televízii. Billboardy, sociálne siete, televízne reklamy ale dokonca aj vystrčené prsty na ulici poukazujúce na niečiu inakosť.

My dospelí sa s tým vieme vyrovnať po svojom a určitým spôsobom sa od toho odosobniť. Vieme reagovať na komentáre, prikrášlenú realitu, vieme, že reklamy a všadeprítomná „dokonalá krása“ je prispôsobená trendu veľmi dobre namierenej reklamy. Ale čo naše deti?

Ako majú vedieť, ktorý ideál je ten, ktorému by sa mali podobať? Kto je vlastne oprávnený rozhodnúť, čo je krásne a dokonalé? A prečo by vôbec takýmto vyjadreniam mali deti a dospievajúci v ich zraniteľnom období veriť? A prečo tomu veríme a „lajkujeme“ to aj my dospelí?

Je potrebné si uvedomiť, že svoju sebahodnotu a povedomie o sebe nadobúdajú naše deti doma. Práve tu cítia, ako ich vnímajú ich rodičia, cítia vplyv ich komplimentov či upozornení. Práve na mame a otcovi vidia, ako sa starajú o svoje telo, ako sa stravujú a aký majú k svojmu telu a zovňajšku prístup. Práve doma sa majú naučiť, že každý z nás je originál, telo každého z nás sa vyvíja inak a má vlastné predispozície. Neexistuje totiž jednoznačné definovanie toho, čo je NAJ.

Práve doma musíme naučiť svoje deti, aby mali radi svoje telo také, aké je. Môže sa stať, že v škole či v partii kamarátov môžu na svoju adresu dostať nepekný komentár ku svojmu zovňajšku z dôvodu, že bude iné alebo mu môžu závidieť. Dieťa môže rozhodiť aj neúspech v športových aktivitách, či výsmech z úst prvej školskej lásky. Práve vtedy tu majú byť rodičia, ktorí ho zachytia na začiatku. Deťom treba takéto veci vysvetliť, povzbudiť ich, objať, či pochváliť. Samozrejme aj tá pochvala musí mať svoje hranice, aby sme nepestovali opak – nadmernú sebalásku. Dôležité však je, že tým, čo doma poviete svojmu dieťaťu, nezastavíte hašterivosť detí v škole, ale aspoň naučíte to svoje, ako treba reagovať.

Práve vlastným príkladom by sme mali naučiť svoje deti, ako sa vyznať vo všetkých informáciách o „dokonalosti“ (ktorá vlastne ani neexistuje). Dnešná doba a všetky jej možnosti totiž smerujú k tomu, že deti nepotrebujú, aby sme im niečo vysvetľovali. Všetko sa dozvedia cez sociálne siete. No rodičia by mali byť pre svoje deti tými, ktorí im pripomenú hodnoty, na ktoré by v čase neistoty nemali zabúdať. Je ich treba pozitívne motivovať a nedovoliť, aby boli ovplyvnené trendom „čo na to povedia iní“.  

V zmysle uvedomia si určitých hodnôt je veľkou pomocou aj pripomenutie vďačnosti za to, čo máme a akí sme. Musíme im pomôcť otvoriť oči pred realitou, ktorá sa neuskutočňuje na sociálnych sieťach, v reklamách a časopisoch. Realita totiž nie sú všetky tie filtre a vylepšenia, nacvičené pózy a mladé dievčatá zmenené na nepoznanie, pretože už od „osemnástky“ podstupujú všemožné vylepšenia svojho tela, ktoré im na prahu dospelosti venovali práve ich rodičia. Áno, aj takéto prípady nájdeme – a to nielen za hranicami, ale nanešťastie aj u nás.

Pomôžme našim deťom dospievať so zdravým sebavedomím a uvedomením si svojej krásy a jedinečnosti. Naučme svoje deti, aby mali radi svoje telá také, aké sú a nedovoľme, aby navzájom porovnávali svoju krásu a prebúdzali tak jeden v druhom závisť, či pocit nadradenosti alebo nedostatku krásy.